Tatranská galéria v Poprade udeľuje sporadicky Cenu prof. Martina Slivku so súhlasom rodiny Martina Slivku
Cena Martina Slivku je vyjadrením úcty za prácu vykonanú v oblasti kultúry s prihliadnutím na teritórium podtatranskej oblasti, Spiša a Zamaguria – domovský región prof. PhDr. Martina Slivku, DrSc.
Udelením ceny chce Tatranská galéria v Poprade upozorniť slovenskú verejnosť na osobnosti, ktorých život a dielo bolo zasvätené vedeckému poznaniu, umeleckej tvorivosti a podpore v rôznych oblastiach kultúry.
Cenu udeľuje Tatranská galéria na základe rozhodnutia odbornej komisie. Členmi odbornej komisie sú významné osobnosti zo sféry kultúrneho a spoločenského života.
Prehľad udelených cien
Cenu prof. Martina Slivku získali (v Poprade, 14. júna 2008):
PhDr. Ján Olejník, CSc.
Za prínos v oblasti etnografie podtatranského regiónu a za významné teoretické a vedecké dielo v oblasti kultúry.
Akad. maliar Ondrej Ivan
Za dlhoročnú činnosť v oblasti výtvarného umenia.
PhDr. Anton Glatz (in memoriam)
Za celoživotné teoreticko-vedecké dielo v oblasti umenia – gotiky Spiša.
Cenu prof. Martina Slivku získali (v Poprade, 14. novembra 2009):
Divadlo Commedia Poprad
Za dlhoročné pôsobenie, celonárodnú a zahraničnú reprezentáciu podtatranského regiónu v oblasti kultúry.
Michal Trembáč
Za dlhoročnú činnosť v oblasti výtvarného umenia a prínos pre kultúru podtatranského regiónu.
Vladimír Majovský (in memoriam)
Za celoživotné dielo v oblasti kultúry podtatranského regiónu, najmä aktivít pre spišských karpatských Nemcov.
Cenu prof. Martina Slivku získali (v Poprade, 12. decembra 2014):
JUDr. Pavol Ovšonka
Za mimoriadny donátorský prínos pri podpore kultúrnych aktivít a záchrane cenných kultúrnych pamiatok v regióne severného Spiša.
Monika Pavelčíková
Za dlhoročnú činnosť v oblasti múzejníctva a etnografie a prínos pre rozvoj kultúry regiónu severného Spiša.
Mgr. Art Matúš Ondrušek (in memoriam)
Za filmárske aktivity a objavný prístup pri zdokumentovaní významných ale málo známych osobností spišského regiónu.
Cenu prof. Martina Slivku získajú (v Poprade, 8. decembra 2023):
Štefan Kovaľ, akademický sochár
Za reštaurovanie množstva kultúrnych pamiatok na Spiši, najmä mariánskych stĺpov – Immaculát.
PhDr. Zuzana Kollárová, PhD.
Za bohatú výskumnú, autorskú a vydavateľskú činnosť pri vydávaní monografií o mestách a obciach na Spiši (viac ako 50 kníh).
PhDr. Božena Malovcová
Za bohatú výskumnú, autorskú a vydavateľskú činnosť pri vydávaní monografií o mestách a obciach na Spiši (viac ako 40 kníh).
JUDr. Vincent Polakovič
Za mimoriadny organizačný, donátorský a akvizičný prínos pre výtvarné dianie na Slovensku, počínajúc Žltým domom v Poprade a končiac Danubianou v Bratislave – Čunove.
Autorom tohtoročnej ceny je akademický sochár Imrich Svitana. Symbolická postava predstavuje výnimočné vlastnosti ocenených – múdrosť, rozhľadenosť, empatiu a lásku k umeniu a kultúrnym hodnotám na Slovensku.
Autorkou myšlienky a scenára udeľovania cien je Dr. Anna Ondrušeková, riaditeľka TG.
Štefan Kovaľ
Štefan Kovaľ, slovenský akademický sochár, reštaurátor, kresliar i monumentalista, sa narodil 8. mája 1953 vo Vyšných Ružbachoch, kde dodnes žije a tvorí.
Absolvoval Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave (1969 – 1973). Už ako desaťročný (na nultom ročníku sympózia v roku 1964) mal možnosť celé leto pozorovať tvorbu majstrov sochárov v rámci medzinárodného sochárskeho sympózia vo Vyšných Ružbachoch (druhého najstaršieho v strednej Európe). Počas stredoškolského štúdia, keď pomáhal sekať sochy do kameňa, spolupracoval s umelcami zvučných mien ako Mária Bartuszová, František Patočka alebo Tibor Bátrfay. Po absolvovaní Akadémie krásnych umení vo Varšave, odbor sochárstvo a reštaurovanie kamennej plastiky a architektonických článkov (1973 – 1978) sa ako jeden z mála mladých umelcov aj pre svoju lásku k domovine vrátil na Slovensko. Vo Vyšných Ružbachoch sa v rámci sympózia v rokoch 1980 až 1990 organizačne i autorsky spolupodieľal na tvorbe sochárskych diel voľne umiestnených v prírode.
Vo svojej tvorbe preukazuje všestrannú umeleckú zručnosť a univerzálnosť. Je autorom viacerých významných umeleckých diel na Slovensku, z voľnej tvorby si najviac cení pamätník v Spišskej Novej Vsi, ktorý venoval pamiatke zvonolejárskej dielne a jej zakladateľovi Majstrovi Konrádovi. Jeho dielňa na Spiši pôsobila na prelome 16. a 17. storočia. V rámci heraldickej tvorby vytvára bronzové erby pre obce a mestá, napr. Stará Ľubovňa, Kamienka, Markušovce, Smižany, Chmeľnica, Plaveč alebo Vyšné Ružbachy.
Štefan Kovaľ dosiaľ zreštauroval množstvo sochárskych diel. Obzvlášť významným je umelcov prínos k zachovaniu umeleckých a kultúrnych pamiatok spišského regiónu pre nasledujúce generácie. Zachránil napríklad súsošie Najsvätejšia trojica v Hniezdnom, sochy evanjelistov Jána, Lukáša, Mareka a Matúša i priečelie historického cintorína v Spišskej Novej Vsi. Zrekonštruoval mariánske stĺpy – Immakulaty napr. v Poprade – Spišskej Sobote, Poprade – Strážach, Ľubici vo Vrbove či Spišskej Novej Vsi, alebo aj stĺpy so sochou sv. Jána Nepomuckého na Mariánskej hore v Levoči a Spišskej Kapitule.
Tvorbu monumentálnych plastík, reliéfov, fontán či pamätníkov na Slovensku začal realizovať ešte v roku 1979. S využitím rôznych materiálov (travertín, drevo, email, vápenec, mramor, bronz či žula) dosiaľ vytvoril takmer tri desiatky umeleckých diel. Od 80. rokov sa priebežne zúčastnil medzinárodných sochárskych sympózií na Slovensku, v Taliansku, Gruzínsku, Rakúsku alebo Izraeli. S Tatranskou galériou v Poprade spolupracoval v rámci Medzinárodného sochárskeho sympózia v roku 2012 na vzniku Kalvárie na Peknú vyhliadku v Starom Smokovci, kde umelecky stvárnil ôsme zastavenie. Samostatne vystavuje od roku 1983 napr. v Starej Ľubovni, Hornom Smokovci, Levoči, Bratislave alebo Poprade.
Za osobitný vklad v záchrane a uchovávaní kultúrneho dedičstva Prešovského kraja a jeho prezentácii v oblasti výtvarného umenia získal Cenu Prešovského samosprávneho kraja za rok 2020.
Zuzana Kollárová
PhDr. Zuzana Kollárová, PhD. sa narodila 29. apríla 1964 v Liptovskom Mikuláši. S manželom Ing. Miroslavom Kollárom vychovali syna Ing. Mareka Kollára.
Základnú školu absolvovala v Štrbe, Gymnázium na Leninovom nábreží v Poprade (1978 – 1982) a Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove, odbor slovenský jazyk – dejepis (1982 – 1987), v roku 1987 jej bol priznaný titul PhDr. na FF UPJŠ v Prešove a v roku 2006 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave obhájila dizertačnú prácu a nadobudla titul PhD. V roku 1995 získala štipendium Österreichisches Ost- und Südosteuropa – Insitut für Jireček. V roku 2003 bola koordinátorkou medzinárodného projektu Európskej únie Yung European United s Bulharskom, Francúzskom a Portugalskom.
V roku 1987 pracovala ako učiteľka na ZŠ Fučíkova ul. v Poprade. Od roku 1988 je pracovníčkou Štátneho archívu v Prešove, pracovisko Archív Poprad a od roku 2021 je jeho vedúcou. Od roku 2008 vedie študijný odbor Slovenské dejiny na Univerzite 3. veku. Bola predsedníčkou Spoločnosti slovenských archivárov (2006 – 2010), ktorej je členkou od roku 1990, od roku 1992 je členkou Spišského dejepisného spolku (v rokoch 1998 – 2006 bola jeho tajomníčkou), od roku 1988 členkou Slovenskej historickej spoločnosti a od roku 2011 je členkou Výboru pre olympijské dedičstvo. V rokoch 2004 – 2014 bola kronikárkou mesta Poprad.
Hlavnou témou jej výskumu sú dejiny Spiša, venuje sa dejinám Rómov, archívnictva (Sprievodca po slovenských archívoch, 1999), dejinám evanjelickej cirkvi, hospodárskym dejinám, zdravotníctvu a osobnostiam na Spiši. Výsledkom štúdia spišských dejín je 51 monografií miest a obcí, ktorých je zostavovateľkou a aj spoluautorkou (vyberáme napr. Bibliografia Štátneho okresného archívu v Poprade, 1994; Matejovce 1251-1996; Dejiny Popradu, 1998; Dejiny Ždiaru a Tatranskej Javoriny, 1590-2000; Šuňava 1298-2001; Dejiny obce Spišská Teplica, 2002; Biografický slovník mesta Poprad, 2004; Encyklopédia miest a obcí Slovenska – okres Kežmarok, 2005; Spišská Belá, 2006; Samuel Weber, 2008; História jednej myšlienky. Svit 1934-2009; Malý Slavkov, 2010; Štrbské premeny, 2011; V Tvojich rukách sú naše časy…, 2013; 500 rokov športu kežmarského, 2014; Dr. Michal Greisiger, 2015; Aurel Wiliam Scherfel, 2015; Dr. Michal Guhr – lekár srdca a duše, 2015; Lučivná história a súčasnosť, 2017; Veľká 1268-2018; Štrba aj jej dejiny do roku 1945, 2020; Štrba a jej dejiny po roku 1945, 2021; Ľubica I., 2021; Ľubica II., 2021; Veľký Slavkov od praveku po súčasnosť, 2022; Nová Lesná, 2022.
Publikovala v Poľsku, USA, Rakúsku, Bulharsku, Francúzsku a Portugalsku. Je spoluautorkou pomocných učebných textov Young, European, United (2004) a CD. Je autorkou 47 štúdií, stoviek článkov, 15 scenárov výstav, televíznych a divadelných námetov, 2 samostatných zostavovateľských prác, 12 inventárov archívnych dokumentov. Spracovala a usporiadala archívy ECAV v Štrbe, vo Veľkej a v Matejovciach. Iniciovala a pripravila Informačný systém v Spišskej Sobote v spolupráci s popradskými pamiatkarmi a múzejníkmi. Iniciovala a organizačne pripravila Rok Dr. Michala Guhra (2023).
Za svoju aktivitu bola viackrát ocenená ako zostavovateľka s kolektívom a aj ako autorka. Získala napr. Prémiu J. M. Hurbana Slovenskej národnej knižnice a Nár. biografického ústavu v Martine za Biografický slovník mesta Poprad (2005); Pamätnú plaketu Spoločnosti slovenských archivárov (2009); Cenu primátora mesta Spišská Belá (2010); 2. miesto v súťaži Slovenská kronika 2012 za monografiu História jednej myšlienky (1934 – 2009); Križkovu medailu (2014), Hlavnú cenu v súťaži Slovenská kronika 2016 za monografiu 500 rokov športu kežmarského (2016); Pamätnú medailu a list Predsedníctva ECAV na Slovensku (2017); 1. miesto v súťaži Najkrajšia kniha a propagačný materiál za rok 2017 za monografiu Mesto Vysoké Tatry včera a dnes (2018); Hlavnú cenu v súťaži Slovenská kronika 2020 za monografiu Lučivná história a súčasnosť (2020); za monografiu Veľký Slavkov od praveku po súčasnosť – 2. miesto v súťaži Kniha roka PSK 2021 (2021) či napr. 3. miesto v súťaži Najkrajšia kniha a propagačný materiál za rok 2022 za monografiu Nová Lesná (2023).
Božena Malovcová
PhDr. Božena Malovcová sa narodila 19. januára 1957 v Lubeníku. Po skončení gymnázia v Revúcej pokračovala v nadstavbovom štúdiu Knihovníctvo – archívnictvo na Strednej knihovníckej škole v Bratislave. Po štúdiu nastúpila 1. augusta 1978 do Štátneho okresného archívu v Poprade, kde prežila celý svoj profesijný život. Za riaditeľku archívu bola menovaná 1. marca 1990. Túto funkciu zastávala až do odchodu do dôchodku 31. januára 2022. V roku 1997 ukončila štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave – odbor archívnictvo a história a v roku 2005 na tej istej fakulte získala doktorát z archívnictva a pomocných vied historických.
Popradský archív sídlil v nevhodných priestoroch starej papierne a neskôr bol dočasne premiestnený do budovy Mestského úradu. Božene Malovcovej sa podarilo archív presťahovať do dvoch rekonštruovaných meštianskych domov v Spišskej Sobote, kde so svojimi kolegyňami vytvorila reprezentatívne archívne pracovisko. Popradský archív je známy organizátor výstav, konferencií a rôznych odborných aj populárnych podujatí, ktorým bola jeho riaditeľka vždy priaznivo naklonená.
S menom Boženy Malovcovej sa spája nielen 44 rokov práce v štátnom archíve v Poprade, ale aj usporiadanie vôbec prvých archívnych dní v roku 1997. Práve v Poprade bola odštartovaná tradícia každoročnej archivárskej konferencie. Dvakrát bol jej archív spoluorganizátorom medzinárodných konferencií sekcie pre dejiny miest Slovenskej historickej spoločnosti.
Významný je tiež jej podiel na regionálnej historiografii. Je spoluautorkou viac ako 40 monografií miest a obcí na Spiši, pri niektorých bola aj zostavovateľkou. Pre mesto Poprad bola členkou autorského kolektívu napr. pri monografiách Matejovce 1251 – 1996, Dejiny Popradu, Veľká 1268 – 1998, Stráže známe neznáme, pre Kežmarok spolupracovala napr. pri monografii „História Kežmarku od 2. polovice 18. storočia“. V monografiách spracováva kapitoly venované dejinám správy od roku 1526, dejinám evanjelickej cirkvi a obecnej symbolike. Zostavila a autorsky sa spolupodieľala na vzniku publikácie k dejinám evanjelickej cirkvi „Láskou zjednotení – história a súčasnosť evanjelického cirkevného zboru vo Švábovciach“. Publikovala aj v odborných zborníkoch doma i v zahraničí a regionálnej tlači, ku dejinám Spiša prednášala na odborných konferenciách.
Je držiteľkou viacerých vyznamenaní: Križkova medaila (1995) za zásluhy o rozvoj slovenského archívnictva a osobný podiel na vytvorení optimálnych podmienok pre perspektívny rozvoj popradského archívu; medaila Františka Víťazoslava Sasinka (2007) za zásluhy o rozvoj archívnictva a propagáciu archívneho dedičstva Slovenskej republiky, za dlhodobo dosahované výsledky v odbornej vedeckej a riadiacej činnosti; plaketa generálneho biskupa ECAV (2017) za podiel na výskume evanjelických dejín. V máji 2022 získala pamätnú medailu za obetavú a nezištnú prácu pre Spoločnosť slovenských archivárov. Veľkou poctou bolo v auguste 2022 udelenie Ceny primátora mesta Poprad za výsledky vo vedeckej i riadiacej činnosti, za dlhoročné uchovávanie, rozvoj archívnictva i archívneho pracoviska v Spišskej Sobote a za významný podiel na regionálnej historiografii.
V súčasnosti spolupracuje napr. na vydaní monografie pre obec Batizovce, pre ECAV v Poprade a na vydaní fotografickej knihy pre Chemosvit spojenej s dejinami mesta. Venuje sa aj archívnictvu, naďalej aktívne prednáša na celoslovenských konferenciách a na Univerzite tretieho veku o histórii spišského regiónu.
Vincent Polakovič
Dr. Vincent Polakovič sa narodil 19. novembra 1958 v Poprade. Spoločne s manželkou Katarínou má dve deti, syna Vincenta a dcéru Veroniku. Po ukončení štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach v roku 1982 pracoval v štátnej službe na Okresnej prokuratúre v Poprade.
Od roku 1991 do roku 2003 bol advokátom. V lete roku 1990 uskutočnil cestu po stopách Vincenta van Gogha, počas ktorej navštívil všetky miesta, kde tento slávny umelec žil a tvoril. Inšpirovaný touto cestou postavil a 11. septembra 1993 otvoril dnes už legendárny Žltý dom Vincenta van Gogha v Poprade, v ktorom zorganizoval viacero výstav slovenských maliarov a sochárov, ktorých diela prostredníctvom výstav pravidelne predstavoval aj v zahraničí.
V roku 1994 sa v Holandsku zoznámil s Gerardom Meulensteenom, s ktorým v roku 1999 spustil južne od Bratislavy výstavbu prvého súkromného múzea moderného umenia, ktoré bolo otvorené 9. septembra 2000. Tým bola oficiálne ukončená činnosť galérie Žltý dom a kontinuálne pokračovala jeho aktivita v novej inštitúcii, ktorá dostala meno Danubiana Meulensteen Art Museum. Od jej otvorenia je jej prvým riaditeľom a túto funkciu vykonáva až doposiaľ.
Za realizáciu tohto projektu mu v roku 2000 bola udelená Cena ministra kultúry Slovenskej republiky. Počas svojho pôsobenia v Danubiane zorganizoval (samostatne, so zberateľmi umenia, s vybranými kurátormi, múzeami a s domácimi a zahraničnými kultúrnymi inštitúciami) vyše 150 výstav domácich a zahraničných výtvarných umelcov. Je autorom a spoluautorom vyše dvadsiatich knižných publikácií o výtvarnom umení a mnohých výtvarných katalógov.
V septembri 2014 mu za propagáciu rakúskeho umenia na Slovensku udelil prezident Rakúskej republiky Heinz Fischer najvyššie rakúske štátne vyznamenanie Rakúsky čestný kríž za vedu a umenie. Podobne bol v roku 2018 ocenený aj maďarským ministrom ľudských zdrojov Zoltánom Balogom, ktorý mu za vykonanú prácu v kultúre a osobitne za propagáciu maďarského umenia na Slovensku udelil vyznamenanie Pro Cultura Hungarica.
V posledných rokoch okrem riadenia múzea, organizovania výstav, získavania výtvarných diel do stálej zbierky múzea a vydávania kníh o výtvarných umelcoch pripravoval spoločne so správnou radou neziskovej organizácie ďalšiu časť dostavby múzea o pavilón súčasného umenia venovaný mladým umelcom.